Prečo?

Je tomu presne 14 rokov, čo sa to stalo. Som Kristína, dnes je mi 29 rokov, som úspešná podnikateľka, mám priateľa, a keď sa všetko podarí, tak s mojím priateľom budeme mať v budúcnosti deti.


Aby som sa snáď vrátila k tomu, čo sa mi stalo v 15 rokoch

Nikdy som o tom, opakujem nikdy, pred nikým nehovorila, vždy som sa toho bála a snáď, aby som neklamala, bojím sa toho občas dnes. Keď sme pred ôsmimi rokmi končili, tým myslím celú triedu na základnej škole, už sme vedeli, kam sa rozutekajú, vtedy som ešte presne nevedela, čím chcem za pár rokov byť, šla som teda z donútenia rodičov na obchodnej akadémii.

To o čom chcem hovoriť je, ako ma po dokončení základnej školy, znásilnili

Neviem čím to bolo, možno tým, že som bola šprtka, že som si za niečím išla, či či som im niekedy niečím ublížila, ale inak si to nedokážem vysvetliť. Nijako zvlášť som nevyčnievala, bola som malá drobná dievča, mala som nejakých cca 164 cm, štíhla a prsia, povedala by som naisto, že do dlane. Síce som sa obliekala provokatívne, biele upnuté rifle, mini sukne, tesná tričká do polovice pása, ale to bolo snáď aj normálne, skrátka a dobre, nikdy nezistím pravý dôvod.

Avšak, začínalo to veľmi nevinne, keď sme teda všetci prekľučkoval a nakoniec sa dostali preč, ako to asi robí každá trieda, bol poriadny rozlučný mejdan

Na poslednú chvíľu mi dali vedieť, že sa to koná kdesi pri rieke, u niekoho na chatke, dievčatá ma tam neskôr zaviedli. Prišli sme tam všetci, všetci ako zo škatuľky, vystrojení. Kvôli tomu som sa, hlavne teda kvôli chalanovi, čo sa mi vtedy páčil, som sa obzvlášť rozkázal. A rozbehlo sa to. Hudba hrala tak hlasno, ako len to bolo možné, nepočujúci ani jeden druhého cez rev hudby, sme popíjali, keď už nám Slnko padalo za chrbtom, široko ďaleko nikto. Pokoj, ticho a samota. Občas, keď to bolo len trochu možné, začuli sme šum rieky. Krása.

Potom som tam zrazu stála sama. Obzrela som sa a kamarátky sa bavili s pár chlapcov u chatky, ako by si rozdeľovali úlohy. Chlapci mi v tvárach pripadali ako bez emócií, sa zlosťou v tvári, v ten večer ma nejako divne zamrazilo, ale kiež by som to len tušila.

Hudba prestala znieť, malým pokývnutím hlavy jeden na druhého, sa chalani pomaly blížili ku mne

Silou ma chytili, nič sa nedialo, po pár v sebe, som snáď všetko brala ako srandu. Potom ma vliekli do chatky, jediný, kto to všetko ešte nechápal a smial sa tomu, som bola ja. Nič netušiaci, s úsmevom na perách, nechala som sa zatiahnuť do chatky. Dvere ktosi zamkol, zatiahol záves, všetko nebola potreba, nikto tu nebol. Nikde. Pohodili ma na pohovku, cez ich ľadové pohľady, ktoré na mňa upierali, som v tú chvíľu vytriezvela ako nikdy. ,, Čo sa deje? - Spýtala som sa zdeseným tónom -,, O čo tu ide?\'\' Mraziaci pohľady skrz mňa prechádzali ako nože, tep sa mi zvyšoval, mráz ma prešiel po tele a už som stačila len prehltnúť, keď ma na zlomok sekundy priletela päsť do nosa od najlepšej kamarátky. Krik nič nezmenil, ani plaču a ani pokus o útek. Ako prikovaný pod silou chalanov na gauči, znášala som údery a kopance, nebolo kam uhnúť. Potom zo mňa začali strhávať oblečenie, nožom rozkuchali všetko, čo bolo možné. Keď už bolo všetko dokončené, vyčerpaním som padla na všetky štyri pred pohovku. Cítila som bezmocnosť. Nahá, ponížená, od krvi a vo vlastných slzách topiaci, som stále cítila, aj cez sklopenou hlavu, ich bezmyšlienkovite zírající oči. Dievčatá ma chytili, načo som už nemala silu plakať, pod krkom, za paže a hodili so mnou na gauč, s poslednými silami, ktoré mi zostali, som sa snažila vyslobodiť z polohy, do ktorej ma dali. Roztiahli ma nohy, surovosťou, ktorá je natiahli, som ani už tú bolesť nemohla vnímať, začali ma cez nej mlátiť. Chvíľami roztvorenou a chvíľami zovretou dlaňou. Prešli cez bruško, keď sa dostali k poprsie, do ktorého ma začali pleskat taktiež.

Bolesť bola neskutočná a to už som si myslela, že ju nevnímam a že už bude koniec, pridali sa chalani

Všetci chalani dali dole nohavice, pod nimi už som na ich slipoch videla jasne, že majú stoporenie chvosty. Zložili spodnú bielizeň, išli ma podržať, bolo mi jasné čo bude, dievčatá sa išli tiež vyzliecť, klkov stačilo, aby mali vonku len chvosty, dievčatá to zhodili všetko. Potom sa na mňa všetci vrhli, ako bábika z gumy, som sa stále musela otáčať podľa ich priania. Otočili ma na brucho. Dievčatá ma od seba roztiahli zadoček a začali ma masívne strkať do diery prsty, moje kvílenie im v tom nebránilo, ba naopak, pokračovali a tvrdšie. Ako zvieratá, ako tie najväčšie svine, si ma pripravovali. V tej dobe som bola ešte ... panna. A o to, to bolo horšie. Pripravovala som sa na chlapca, ktorý by si to zaslúžil a miesto toho, ma tam vliezol Petr. Najhrubšia, najodpornejšie, nejsadističtější chalan od nás. Každého vždy šikanoval. Schválne ma otočil na chrbát, začal ma nechutne olizovať, prešiel od bruška, cez bradavky, krk a dostal sa k perám, kam sa mi snažil strčiť jazyk, keď vedel, že jedine heverom by išlo otvoriť moje ústa, radšej pokračoval cez celú tvár. S neuveriteľne zvráteným úsmevom, cez môj zvyšujúcej sa krik a snahu utiecť, ma tvrdo udrel do brucha. Trochu ma to zmiernilo, takmer mi vyrazil dych a moje - Nie, prosím. - Už bolo unášané vetrom do zabudnutia. Cez to, sa natiahol ako prak a keď zameranie, so surovou silou ho do mňa vrazil. Znovu som zarevala. Z plných pľúc som revala, nadávala a plakala, bezvýsledne. To prasa ma ho tam vrážali viac a viac.

Ani nie po pár opakovaných pohyboch sa ten hnusák urobil, vytiahol ho zo mňa a vystriekal sa mi na brucho, celého ho mal od krvi a so slovami:,, Ty vole, - predstúpil pred ostatné - to ma poser, ona je ešte panna! \'\'

Obliekol sa a odišiel von, neviem, kam išiel, ale takto to bolo u všetkých, postupne, kto sa na mňa vybláznil, odišiel

Pristúpil ďalší, ktorý sa urobil po pár minútach, potom ďalšie, ten sa urobil po pol hodine, čo bolo veľmi nepríjemné. Ale najviac bolo nepríjemné, keď som mala celé telo od krvi, spermií a poplivané. Každý ma oblizoval, každý po ma šmatlal, ale jediný, kto ma teda najviac rozplakal bol on. Ten môj, do ktorého som bola tak nejako, zamilovaná. ,, Martine, prosím, ty nemusíš, ja ťa milovala!\'\' Aj keď som vyriekla to, čo som v sebe dusila, nepomohlo to. V tej neuveriteľné ochabnutosti, keď som mala sily len na plaču, keď moje telo bolo len bezvládny kusom handry, mňa ako mŕtvolu zdvihol a keď už som na malý zlomok sekundy uverila, že ma odvedie, sa silou ma odhodil na brucho späť. Obviazal si ruku mojimi vlasmi a prudko škubnul. V neuveriteľné kŕči, ktorú som zacítila, ma donútil otočiť sa tak, aby som sa mu vraj pozerala do tváre. Bolesť ma nútila zatvárať oči, ale kedykoľvek, to išlo, vrazil ma jej. Šialená bolesť sa ale dostavila až až potom, čo ma ho pomaly Soukal do diery. Na svoj vek ho nemal malého a ja som tam nemala nikdy nič väčšieho, než bol prostredník. Začalo to znova, nárek, slzy, krik, prosby a bolesť. Šúpal ho tam, ale vôbec tam nechcel zaliezť, však na jeho tvári to bolo aj vidieť. Nahnevane zvinutá tvár. Bolesť pri tom, čo mi ho tam pomaly dával, bola neskutočná, naozaj k ničomu nepřirovnatelná, nikomu by som to nepriala. Všimla som si, len letmo, dievčatá odchádzajú, chlapci sú preč, všetci sa vytrácajú, len ja a Martin, ktorý už je cez tú bolesť na polceste.

Ale potom nahnevane len zvolal, že na to sere, vybral ho

Bohužiaľ. Nečakane sa bolesť vrátila. Väčší. Znovu ma pritiahol za vlasy, křuplo mi v chrbte, nemohla som dýchať a len so slovami - sleduj suka - ma tam svojho vtáka narvala niekoľkokrát po sebe, tvrdšie a rýchlejšie. Dostal sa tam. Dostal, čo chcel. Všetko. Urobil sa mi ako jediný do pusy. Keď všetko bolo hotové, začal ma fackovať, začal ma nútiť k olizovanie jeho rite a guľou. Všetko som splnila.

Potom ma chytil za vlasy, cez to všetko, ma nahú, v bolestiach, vyviedol von, kde ma zvalil na trávnik, obliekol sa, kopol do mňa a dievčatám povedal - Je Vaša.

V ten večer ma dievčatá zmlátili na nepoznanie

Kopal, škriabal, dávali rany päsťami, fackovali a ostrihali. Nechali ma tam ležať, obliekli sa a odišli, ako chlapci. Naozaj som nechápala prečo, prečo mi to urobili? Keď som sa nedostavila domů.rodiče pre mňa zašli, našli ma na trávniku pred inou chatkou, od tej našej vzdialenej asi 3 kilometre. Mesiac som ležala v nemocnici, 3 roky potom, terapia. Aj keď sa to riešilo s políciou, nič som nepovedala, len to, že som sa išla prejsť a niekto ma prepadol a takhle zriadil. Moja výpoveď sa im moc nezdala, ale stačilo to. Bála som sa. Tak som nič nepovedala. Až do svojich dvadsiatich, som brala prášky, už sa blýskalo na lepšie časy. Odsťahovali sme sa. Čo bolo horšie, prečo Vám to tu všetko píšem je to, že v dvadsiatich som spoznala toho svojho, sme spolu doteraz, ale neviem, ako to všetko udržať, keď som na ulici stretla jedného muža, čo bol jedným z tej noci.

Prečo?


Zdieľajte tento článok prostredníctvom sociálnych sietí:

Diskusia a skúsenosti

Pridaj komentár

Pridaj komentár

Povinné položky