Miesto svadby prišiel rozchod. A môže za neho má najlepšia kamarátka!

Život prináša najrôznejšie kotrmelce, ale vždy som si myslela, že väčšinu z nich uvidím len vo filme. Nikdy by ma nenapadlo, že sa práve ja dočkám takejto zrady a poníženia, a to zo strany svojich najbližších!


Spätne si hovorím, že naozaj platí pravidlo:

To dobré získa človek náhodou, za to zlé si môže sám. Tým dobrým bol Martin, úžasný chlap, ktorého som si mala brať. A tým zlým - okamih, kedy som ho zoznámila so svojou najlepšou kamarátkou.

Martina som spoznala vďaka úplnej náhode

Vracala som sa domov z práce a niekoľko desiatok metrov pred domom, kde bývam, som začala loviť kľúče z kabelky. Zväzok mi ale vyšmykol ruky tak nešťastne, že prepadol mreží priamo do kanála. Ten sympatický chlap na bicykli sa objavil ako anjel spásy. Bez zbytočných rečí obzrel situáciu, u najbližšieho stromu odlomil konár, ktorú šikovne naštiepnutá, a kľúče potom vylovil ako na háčiku. Okrem bezbrehej vďačnosti ma zalial aj zvláštny pocit, že toto je muž, na ktorého som čakala. Zobrala som odvahu a na revanš ho pozvala na kávu.

Ďalej všetko pokračovalo ako v rozprávke

Nezostalo len pri jednej kávy, zistili sme, že si rozumieme a je nám spolu dobre. Niekoľko mesiacov sme spolu chodili a potom sa Martin prisťahoval ku mne - býval v podnájme, zatiaľ čo ja zdedila po prarodičoch pekný byt na kraji mesta. Idylické spolužitie vyvrcholilo po dvoch rokoch, keď ma Martin na Vianoce požiadal o ruku. Samozrejme som súhlasila a hneď začala plánovať svadbu.

Som celkom praktická ženská, takže mi bolo jasné

Že chlap mi so svadobnými prípravami príliš nepomôže. Všetko som si zariaďovala sama a videla som, že priateľ je mi vďačný. Ako sa ale náš júnový termín blížil, starostí pribúdalo. Rozhodla som sa povolať na pomoc ženskú silu. Jana je, vlastne bola, moja najlepšia kamarátka. Chodili sme spolu do škôlky, na základnú školu i gymnázium. Naše cesty sa rozišli až na vysokej - zatiaľ čo ja sa vrátila do rodného mesta a nastúpila do malej firmy, ona zostala v Prahe a začala podnikať. Veľmi sa jej darí a predovšetkým je pani svojho času. Takže keď som poprosila o pomoc, pozajtra bola u nás s malým kufrom a slovami, že fyzická a hlavne psychická podpora je tu.

S Martinom som ich zoznámila hneď vo dverách - ešte sa nepoznali, pretože som väčšinou ja jazdila za Janou do Prahy

Spätne si hovorím, že ma ten pohľad, akým sa do seba zakliesnili, mal varovať, ale koho by to napadlo?! Mesiac do svadby utekal hrozne rýchlo. Chodila som do práce, a tak bolo na Jane, aby obiehala nekonečná kolieska medzi matrikou, zámkom, kde mal prebehnúť obrad, reštaurácií určenú pre hostinu aj hotelom, kam sme sa mali presunúť na svadobnú noc. Vo všetkom som jej dôverovala a spoliehala, že všetko potrebné zariadi.

Týždeň pred samotnou svadbou začal byť Martin dosť nevrlý a odmeraný

Pripisovala som to vzrastajúcej nervozite a žartom sa ho pýtala, či si to náhodou nerozmyslel. Miesto vtipné odpovede ale často len zavrčal niečo nezrozumiteľného. Ja naivka si pomyslela niečo o priadka a viac sa tým nezaoberala. Rovnako tak mi nebolo podozrivé, že Janovi zrazu cez deň vôbec nezoženiem na telefóne, a že kým predtým som sa vracala domov a ona s Martinom sedeli priateľsky na gauči a sledovali televíziu, teraz bol každý v inej izbe a prehovorili na seba, len keď sa tomu nedalo vyhnúť.

Do poslednej chvíle pred svadbou som netušila, koho si vyberiem za svedka, či brata, alebo Janovi

Potom som sa rozhodla, bola som jej vďačná za všetku pomoc, a tak som si s ňou jeden večer sadla a slávnostne ju požiadala, či by mi ten veľký deň odsvědčila. Jej reakcia však bola nečakaná - rozplakala sa! Nechápavo som na ňu pozerala, keď z nej prerývane padalo niečo v tom zmysle, že za svedkyňu mi ísť nemôže a že to takto nechcela. Potom sa zrazu zobrala a utiekla von z bytu.

Martin, ktorý všetko počul, sa prišuchtala z vedľajšej izby

Ako som sa tak na neho pozrela, zrazu akoby ma osvietilo - a všetko mi bolo jasné. Aj on videl, že viem. Nasledujúce dve hodiny museli mať susedia svätožiaru, toľko revu a sprostých nadávok zrejme v živote nepočuli. Netuším, kde sa to vo mne vzalo, vždy som bola skôr pokojná a tichá. Teraz som sa ale na Martina vrhla ako saň.

Happyend sa samozrejme nekonal

Svadbu sme zrušili, aj keď môj drahý sa dušoval, že to bol len "úlet" v celej tej horúčkovitej predsvadobné atmosfére, kedy sa zrazu bál, že príde o svoju slobodu. Preplakala som tri dni a potom ho nemilosrdne vypakovala. S Janou som od toho dňa neprehovorila ani slovo, aj keď sa ma veľakrát pokúšala kontaktovať. A ako to s nimi dopadlo? Dohromady sa nedali. Od oboch mi prišlo niekoľko mailov, v ktorých hádžu vinu jeden na druhého, kto za to môže. Mne zostalo len jedno - vedomie, že veriť sa nikomu nedá a že som v jedinú chvíľu prišla o najväčšiu lásku i priateľstvo. Martina stále milujem a on ani po pol roku neprestáva prosiť o odpustenie a chce sa vrátiť. Neviem si ale predstaviť, že by som mu po niečom takom mohla ešte veriť. Lenže čím dlhší čas uplynul, tým menej odhodlanie a hrdosti vo mne je ...

Miesto svadby prišiel rozchod. A môže za neho má najlepšia kamarátka!


Zdieľajte tento článok prostredníctvom sociálnych sietí:

Diskusia a skúsenosti

Pridaj komentár

Pridaj komentár

Povinné položky